Martin Maťaš ukončil ako hráč svoju futbalovú kariéru

Výborný futbalista, skvelý človek, manžel a otec sa rozhodol v sezóne 2013/2014 ukončiť svoju hráčsku futbalovú kariéru. 
Prierez futbalovej kariéry Martina Maťaša:

„Prvý kontakt s futbalom  som mal ako šesťročný chlapec. Bolo to na lúke, ktorá sa stala ihriskom budúcich futbalistov, miesto, kde dnes stoji Mestský podnik Spišská Belá. Bolo to miesto, kde nám rodičia postavili brány, označili ihrisko vápnom a kúpili nám lopty a siete na brány za peniažky, ktoré sme si vyzbierali za rôzne práce (zber železa a papiera, čistenie miestneho potoka atď.). Tam som sa učil od starších kamarátov futbalovému umeniu. Mám na mysli umenie milovať futbal. Futbal pre mňa začal byť akousi drogou, bez ktorej som nedokázal žiť. Počas ZŠ som sa aktívne zúčastňoval na všetkých športových súťažiach. Niekedy v tom období som prvýkrát vstúpil na mestské ihrisko SLAVOJ Spišská Belá, ktoré sa pre mňa stalo základným futbalovým táborom až do dorasteneckého veku. Mojim prvým a dodnes najviac váženým trénerom, ale ešte viac človekom bol UJO PETRUŠ – Ivan Petruš. Aj keď bol tréner, pre každého z nás to bol „UJO-PETRUŠ“,  ktorý bol k nám vždy dobrý a správny, ale vedel byť aj prísny. Dnes viem, že UJO PETRUŠ vo mne niečo zasial a to niečo vo mne rástlo dlhé roky. Na základe toho som mal šancu byť úspešný. Dal mi odpoveď na to, čo potrebujem urobiť, aby som sa dostal k vytúženému cieľu. Dnes hodnotím, že na týchto semienkach som staval ďalšie roky môjho športového života. Miloval som futbal a pre túto hru som mal pomenovanie obrovská vášeň, ktorej som  šiel oproti. Pochopil som, že bez tréningu nemôžem hrávať  zápasy a nemôžem sa zlepšovať. Pochopil som aj to, že vo futbale je  kolektív dôležitý a že je v ňom obrovská sila ak je jednotný a tú silu je potom aj cítiť v zápase na ihrisku. Potrebné je poukazovať  na dobré veci  a tie zlé nechať  v úzadí. Vyzdvihovať čo sa podarí a nie čo nevyšlo! Tréner nás dokázal motivovať aj na tréningu. Moja futbalová cesta viedla od žiackych kategórií až po dorastenecké v Spišskej Belej. V doraste mali záujem o mňa  funkcionári z Kežmarku. Mal som sa rozhodnúť, či hrať v Spišskej Belej za mužov ako 16-ročný, alebo v Kežmarku za dorast. Rozhodol som sa pre Kežmarok. Dôvod bol pekný štadión, ihrisko, väčšie mesto, lepší futbalisti a hlavne vyššia súťaž. Ak si pamätám, transfer sa uskutočnil za dve futbalové lopty a sitá na brány. V Kežmarku  sme hrali III. dorasteneckú ligu. Ja som naberal nové skúsenosti s kvalitnejšími súpermi. Mojimi trénermi boli Peter Budzák a  Marian Wikarský. V  Kežmarku som pokračoval  aj ako senior. Prvú sezónu som absolvoval ako vojak základnej vojenskej služby a ďalšia bola posledná v tomto krásnom meste, kde som prežil krásne chvíle ako  študent, vojak a športovec. Z Kežmarku som odchádzal  plný očakávania a zároveň aj strachu z nepoznaného, k ľudom, o ktorých som nič nevedel. Na skúške v Čani som si zahral jeden zápas. Strelil som jeden gól a na jeden som prihral. Boli so mnou spokojní a tak som šiel za vyššou kvalitou do FK Čaňa, ktorý hral III. ligu. Pre mňa to bola veľká výzva a ďalší krok k môjmu veľkému snu hrať „ligu“. Pamätám si na to, keď prišla ponuka. V tej chvíli som bol ochotný hrať hoci aj zadarmo. Nikomu som samozrejme o tom nehovoril.  Klub a tím mali tie najvyššie  ambície a ja som chcel patriť k nim. Tak sa aj stalo. Ciele sme naplnili a my sme postúpili do II. Slovenskej ligy. Na jednej strane najkrajšie, ale  na druhej najsmutnejšie chvíle, ktoré som v tom období prežíval. Týždeň pred prvým ligovým štartom prišiel kolaps môjho organizmu. Dostal som sa do nemocnice v Košiciach na 28 dní. Boli to  najťažšie dni môjho života. Tam som sa učil znova chodiť a  tam som aj veľa vecí pochopil. Pochopil som čo je ochota, vďačnosť, nezištnosť, viera, pokora, radosť a ďalšie hodnoty ľudského života. Každopádne fakt je, že som to nevzdal. Začínal som prechádzkami na 100 až 200 metrov,  po ktorých som bol taký unavený, že som spal aj 12 hodín. Trvalo mi to asi 5 mesiacov pokiaľ som sa mohol zapojiť do zimnej prípravy pod dohľadom lekárov v individuálnom tréningovom procese. Dokázal som to. Po ôsmich mesiacoch som stál opäť na zelenom trávniku a zapísal som si prvé minúty v 2. lige. V tom čase bol pre mňa každý zápas výhrou, aj keď skoré ukazovalo niekedy niečo úplne iné. Po pol sezóne a po zmenách v klube FK Čaňa som sa rozhodol pre  zmenu. Začal som sa živiť niečím iným než futbalom. Ale po necelých dvoch rokoch som sa vrátil na Slovensko s ďalším novým pohľadom a skúsenosťami. S pánom  Milanom Ševcom sme sa dohodli  na mojom pôsobení pod končiarmi Vysokých Tatier, na najvyššie položenom ihrisku na Slovensku. Musím priznať, že  po dvojročnej prestávke  bez futbalu som mal naň veľký apetít. Až taký veľký, že v prvom majstrovskom zápase za Vysoké Tatry som po dvoch žltých kartách musel opustiť hraciu plochu. Pre mužstvo to nevyzeralo, že prišla nejaká posila. Na tento klub mam špecifické spomienky a pocity, ktoré sa stále vynoria, keď ich idem opisovať. Postupoval som v kariére niekoľkokrát, ale vo Vysokých Tatrách to bolo niečo výnimočné. Ak by som to vystihol v jednej vete, boli sme tím jedno telo a jeden duch. Všetci sme mali ten istý cieľ, tú istú vieru, že to dokážeme. Každý do toho dal maximum, prehrávali a vyhrávali sme spoločne, vedeli sme si pomôcť jeden druhému, ale aj byť k sebe kritickí, ale féroví. Vznikli také silné vzťahy, že nás nik nevedel zlomiť ani z vnútra, ani z vonku. Po nejakom čase prišla pre mňa fáza stagnácie. Po dohode som šiel na hosťovanie a neskôr na prestup do Popradu ako kanonier. Mal som prispieť k postupu do 2. ligy. Tu už som bol skúsenejší, ale napriek tomu som šiel do toho s rešpektom a pokorou, či naplním očakávania ľudí zainteresovaných k popradskému futbalu. Boli tam skúsení hráči a obával som sa že budú takí „hore nos“, no práve naopak. S nimi som zažil niečo podobné ako vo V. Tatrách. Niektoré kluby nám závideli ako to funguje, že máme výsledky, aj keď nemáme peniaze na chod klubu. S Popradom som postúpil do 2. ligy. Mesto Poprad si to zaslúžilo a som vďačný za to, že som sa mohol k tomu pričiniť aj ja. Som rád, že šport v tomto regióne mohol rásť a bol inšpiráciou mladým športovcom aj z okolitých miest a obcí. A potom prišiel čas na comeback do Spišskej Belej. Ako sa vraví všade dobre, doma najlepšie. Ale ja použijem iný príklad. Ak ti niekto niečo dá, nezabudni na to a vždy to vráť a daj ešte aj niečo viac, aby sme mohli všetci rásť a byť šťastní. A ja som  šťastný,  že som tu cestu mohol prejsť a môžem sa pozerať ako naložia ľudia zo svojím talentom, dobrými vlastnosťami, hodnotami a čo urobia preto, aby si splnili svoje sny a ciele. Takže futbal  je pre mňa časť môjho života, časť poznania a časť mojej osobnosti. Dnes viem, že som mal vytvorené silné základy k budovaniu  dobrých vlastností  a vzťahov, nielen k športu, ale hlavne k ľudom spätých s futbalom. Za to by som sa chcel touto cestou poďakovať všetkým ľudom, s ktorými  som sa v mojej futbalovej kariére stretol a mal som tu česť s nimi spolupracovať. Poďakovať sa chcem aj všetkým spoluhráčom, trénerom, funkcionárom, lekárom, fanúšikom, všetkým priaznivcom športu a zvlášť FUTBALU. Ďakujem.“

Čo ťa vlastne viedlo k rozhodnutiu ukončiť aktívnu hráčsku kariéru?

„Hlavne nedostatok voľného času, pracovné povinnosti  a už pomaly aj zdravotné ťažkosti.“

Takže s futbalom definitívne končíš ?

„Nie, to vás ako mohlo napadnúť, dobrý futbal si vždy pozriem.“

 Čo by si chcel popriať belanskému futbalu ?

„Belančanom prajem, aby hľadali cesty a riešenia spoločnou komunikáciou k spoločným cieľom. Aby vedeli porozmýšľať aj nad iným názorom ľudí a aby sa ich snažili pochopiť. Aby boli hlavne trpezliví a mali jasne stanovené ciele. Prajem, aby každý chlapec, ktorý chce hrať futbal, dostal tú možnosť. Prajem všetkým len to najlepšie a futbalovému klubu zvlášť, aby sa rozvíjal a prenášal vytvorené hodnoty do spoločnosti.“

Štatistika jeho pôsobenia v A-mužstvách dospelých je nasledovná :

Počet odohratých zápasov:   301,  z toho výhry: 154,  remízy: 67, odohraté minúty: 22 229, góly: 127, ŽK: 40, ČK: 2

Martin pôsobil:

Slavoj  Spišská Belá – žiacke a dorastenecké kategórie: /1987-1997/

Kežmarok: dorast – III. liga Kežmarok – 2 sezóny /1997-1999/

Základná vojenská služba: IV. liga Kežmarok – 2 sezóny /1999-2001/

FK Čaňa: III. liga   1 sezóna /2001-2002/

FK Čaňa: II. liga   1 sezóna /2002-2003/

Vysoké Tatry: IV. liga /2005-2006/

Vysoké Tatry: III. liga /2006-2007/

Vysoké Tatry: III. liga /2007-2008/

FK Poprad:  III. liga /2007-2008/

FK Poprad:  II. liga /2008-2011/

FK Poprad:  III. liga /2011-2012/

MŠK Slavoj Spišská Belá /2011-2012/

Vysoké Tatry: IV. liga /2012-2013/

MŠK Slavoj Spišská Belá /2013-2014/ koniec  aktívnej kariéry